ĽUBOVNIANSKY HRAD

hrad-lubovna-02

Hrad Ľubovňa je čiastočne zachovaný a zrekonštruovaný hrad na vápencovom kopci, pri ľavom brehu rieky Poprad, čňejúci sa nad mestom Stará Ľubovňa ako dominanta Ľubovianskej kotliny.

 

Vznik Ľubovnianskeho hradu je kladený do druhej polovice 13. storočia, resp. na začiatok 14. storočia. Hrad vznikol ako hraničný strážny hrad, chrániaci obchodné cesty do Poľska. Podľa niektorých prameňov (Menclová, Slivka, Čaplovič, Chalupecký) ho vybudoval pravdepodobne okolo roku 1280 poľský knieža Boleslav, ktorý bol manželom Kunigundy, dcéry uhorského kráľa Belu IV. V tomto čase vznikla kruhová veža a gotický palác. Začiatkom 14. storočia hrad rozšírili o ďalší, východne situovaný palác a ďalšie budovanie hradu urýchlili štátoprávne zmeny po roku 1299 ako aj vnútropolitické boje oligarchov proti centrálnej kráľovskej moci. V rokoch 1308 – 1312 patril hrad Omodejovcom, a od roku 1315 Drugethovcom.

 

Podľa iných prameňov (Beňko, Fügedi, Števík) hrad vznikol na začiatku 14. storočia z iniciatívy kráľa Karola Róberta (prvá písomná zmienka je z roku 1311, keď sa spomína pod názvom „Liblou“). A podľa ďalších prameňov, dochovaných medzi ľuďmi skôr ako legenda, hrad založil šľachtic Ľubovenský, ktorému sa zápáčilo miesto, na ktorom hrad stojí. Prvými správcami boli Omodejovci, nie Matúš Čák, ako uvádza literatúra, ten bol len spojenec Omodejovcov proti panovníkovi, keď si chceli hrad privlastniť, čo sa im nepodarilo, pretože Karol Róbert v roku 1312 Omodejovcov porazil. Ďalej sa uvádza, že hrad sa stal roku 1323 majetkom Drugethovcov. Určenie vzniku hradu – v závere 13. storočia, či začiatkom 14. storočia – nemá na jeho dispozičné riešenie, či stavebné postupy žiaden vplyv a tak s najväčšou pravdepodobnosťou hrad vyzeral tak ako je uvedené na kresbách J. Česlu.

 

V roku 1412 sa spolu s 13. spišskými mestami a panstvami Ľubovnianskeho a Podolíneckého hradu dostal do poľského zálohu. Na Ľubovnianskom hrade sídlili starostovia zálohovaných miest. V roku 1432 a 1451 ho poškodili počas husitských vojen, v roku 1553 ho takmer zničil veľký požiar. Jeho obnovu začali v roku 1555 za starostu Jána Bonera, do roku 1557 ho obohatili o renesančné prvky. Hrad nákladne renovovali a rozšírili, pričom veľkú pozornosť venovali protitureckému renesančnému pevnostnému zariadeniu. V rokoch 1591 – 1745 mala starostovstvo zálohovaných miest v dedičnej držbe poľská kniežacia rodina Lubomirski, počas vlády ktorej sa vykonali na hrade viaceré stavebné práce. Upravovali objekty na terase druhého nádvoria, na juhozápadnom nároží, opravili dovtedajšie budovy hradu a mnohé z nich ukončili dekoratívnymi atikami. V 17. storočí bol hrad rozšírený a zbarokizovaný. V roku 1647 postavili kaplnku a vybudovali tretie nádvorie. Manželka Alberta III. a starostka zálohovaných miest, Mária Jozefína, nariadila uskutočniť opravu hradu. Projekt vypracoval Francesco Placidi v polovici 18. storočia, ale nezrealizoval sa.

 

Pod jeho vedením prebehla v rokoch 1746 – 1760 len rekonštrukcia hradu.

 

V roku 1772 sa zálohované spišské mestá vrátili Uhorsku. Hrad prestal byť sídlom starostu zálohovaných miest a jeho význam upadol. Využívali ho ako kasáreň, neskôr slúžil ako skladisko a napokon ho v roku 1819 štát predal J. F. Raiszovi, ktorého rodina však hrad po 55 rokoch prepustila mestu, pre nákladnú údržbu. Ani mesto nezvládalo hrad udržiavať a preto ho v roku 1883 odpredalo. Novým majiteľom bol poľský gróf Zamoyski, ktorý nechal v roku 1930 opraviť kaplnku a obytný trakt na južnej terase. V jeho vlastníctve bol hrad do roku 1945. Krátko po tomto roku sa zrekonštruovaný objekt využíval ako škola v duchu doby. Až v roku 1971 sa začal na hrade archeologický a architektonický výskum, ktorý nakrátko ustal po roku 1989, ale v súčasnosti sa hrad znova opravuje